Na druhej strane sme, hlavne v súčasnosti, svedkami charakteristických civilizačných európskych politických “prasačín“, ktoré dokážu národ(y) pobaviť a zaujať tak, že im ešte aj tlieska. Napríklad:
Nejaký Berlusconi v Taliansku. Človek neznalý skutočných pomerov by možno povedal, že s Talianskom sa bavil, ako s tými jeho „ženami“. Pokazil za tie roky čo mohol. Ohrozil EU, EURO – a taliansky národ ho možno zase zvolí, namiesto toho, aby ho strčil do basy
Socialisti v Grécku. Oklamali hádam celú Európu a národ grécky sa teraz vehementne, nespútane stavia na zadné proti tým, čo sa snažia aspoň zachrániť štát ako taký.
Socialisti v Portugalsku možno podobne. V Španielsku ani neviem kto, ale tú veľkú sekeru tam tiež musel niekto narobiť. Nakoniec pred pár rokmi aj Miloševič v Belehrade. Vlastenectvo robil takým spôsobom, že doplatili na to všetci. Hlavne Srbsko - a u domácich napriek veľmi, tragicky negatívnemu konečnému výsledku je hrdina. A Sanader v Slovinsku. Tiež sa bavil. Aj korupciou a domáci mu to schválili. Našťastie už nie. Socíci v Česku tiež svojimi rozkrádajúcimi istotami, rovnako ako aj ich partneri z ODS to fest pohnojili a stále sú dve najsilnejšie strany .... Orbán v Hungarii tiež defenestruje národ z okna EU a ešte stále mu tlieska veľká skupina národa. A myslí si, On, veľký Orbán, že vraj Maďarsku sa nebudeme (nebude EU) skladať na prešustrovaný dôchodok. Vraj. Ó, svätá občianska prostota. V Kosove úzka špička takzvaných (aj) politikov to zahrala tak šikovne, že vlastné občianstvo, aj skoro celá EU a Amerika im „jedla“ z ruky. Teraz – v Rumunsku. Počet poslancov v tomto štáte po posledných voľbách prevyšuje počet poslancov napríklad vo Francúzsku. No a čoby nie.
Ale, aby som sa vrátil na Slovensko:
Dávnejšie Schuster na Slovensku. V Košiciach sa vyšantil, narobil parádnu sekeru a potom ho ľudia zvolili (za odmenu) dokonca za prezidenta.
Mečiar. Nenormálne zábavný človek. Rozbil v štáte čo sa dalo, aj čo sa nedalo. Bol hlavným aktérom a hrdinom bezbrehého, v konečnom dôsledku hlavne morálneho rozkladu štátu. Narobil hlavne morálne škody, aké sa hneď tak nevidia a hádam ani nedajú prekonať a občianstvo bolo schopné robiť k nemu na Pasienky národné púte. Dzurinda aj Fico iba pokračujú v jeho stopách. A národ sa nepoučí a nepoučí. Nechce brať na zodpovednosť kohokoľvek, kto ich oklame a okradne. A pri prvej príležitosti. jedenkrát a dosť. Proste sme tam, kde sme. A pre potešenie občanov sa do hry v súčasnosti zapojila aj cirkev. A keby iba jedna. Ctihodní (ctihodní - toto slovo mi síce skôr pripomína mafiu) biskupi, takí aj onakí evidentne poriadne strácajú a ani im nedochádza, nemajú potuchy, čo všetko. Tiež vlastnou vinou, vlastnou zodpovednosťou, vlastnou hlavou.
A teraz k základnej myšlienke.
Sú politici, ktorí robia politiku preto, aby naplnili svoje, dajme tomu, vnútorné poslanie. Či dobré alebo horšie pre národ, to niekedy nie je jasné.
Sú politici, ktorí robia politiku, lebo ich k tomu vedú osobné ambície, ktorým sú schopní podriadiť všetko. Naozaj všetko.
Sú politici, ktorí robia politiku, lebo ich k tomu vedú osobné ambície, ktorým sú schopní podriadiť všetko. Naozaj všetko a navyše sa chcú pritom aj zabávať.
A zopár tých ostatných, ktorí sú zanedbateľní. .
A na druhej strane sú voliči, ktorí sa snažia pri výbere používať niekedy aj hlavu a sú voliči, ktorí volia iba pre naplnenie vlastných blažených rozkošných iluzórnych pocitov z, akože spolupatričnosti k svojmu idolu.
A ich vybraní politici si okrem napĺňania vlastných osobných blažených cieľov aj sami zorganizujú hru. Akúkoľvek. S cieľom adrenalínovo sa zabaviť na účet národa.
Aj toť nedávno a teraz: Náš premiérový docent práv (ozaj, prečo už nie je profesorom?!) prišiel, keďže je vyštudovaný právnik a teda logicky má kamarátov právnikov na svoju formu zábavy so svojim ľudom. Vymyslí si takpovediac parádnu blbosť, ( napríklad aj dôchodky), ktorá vo svojom dôsledku nerieši pre národ a pochopiteľne ani pre funkčnosť štátu nič podstatné, ale pre občianstvo sa pekne počúva a ide sa do toho. Začne „ľudová“ hra, ako toť napríklad vytváranie jednej zdravotnej poisťovne. Z hľadiska ozajstného významu pre riešenie zdravotníctva (a aj pre funkčnosť štátu) úplne nepodstatná. Nič neriešiaca. Ale aspoň dá zábavu pre svoju kliku právnikov, aby zase trochu zbohatli. O pekných pár miliónov.
Eur, podotýkam. A keď sa hra postupne rozbieha dostane sa aj na sponzorov, aj na partajníkov .... a ich národ s napätím sleduje, ako to ich idol niekomu zase nejako „nandá“ a verí, že sa možno ujde aj im – z tej koristi. Hoci opak je pravdou. Ako v lotérii. Aj tam si namýšľajú tí najchudobnejší, že vyhrajú a pritom strácajú aj to posledné. Aj sebaúctu. Divný svet!
Tak, príjemnú zábavu v roku 2013.
