Aká si kultúra ? A čo s tebou?

Autor: Ján Derďák | 25.1.2012 o 9:24 | (upravené 25.1.2012 o 9:39) Karma článku: 1,45 | Prečítané:  409x

Medzi pojmom kultúra, pojmom kultúrna vyspelosť občanov a kultúrna vyspelosť národa, alebo presnejšie povedané, štátu existuje úzka paralela.

        Zároveň je v niektorých prípadoch  dosť úzka spojitosť medzi pojmami nacionálny, alebo národný šovinizmus a takzvaná kultúrna úroveň národa. A my sa pohybujeme niekde uprostred  tohto prúdu potácajúc sa raz vpravo, raz vľavo. A takmer stále máme pred  očami  to naše vlastné „súkno“, ktoré sme si samy natiahli pred oči zhruba pred 20 rokmi a cez ktoré vidíme kopu vecí naopak. Vraj, my sme tí dobrí, my sme tí spravodliví, my sme tí najlepší, my, my, my ... Oni hádam pre nás ani neexistujú. Iba tí Oni, čo nám ubližujú. A niekde ďaleko aj ostatní „Oni“.  Svoje dojmy začíname pokladať za všeobecnú pravdu. A pokiaľ tú našu pravdu nám  povie ktokoľvek  a hodne nahlas je náš a môže byť  aj našim politikom. Inak nie. Aj preto veľká časť národa neznáša politikov, ktorí vedia povedať aj pravdu do očí a vymýšľa im pre vlastné uspokojenie  hanlivé priezviská  odzrkadľujúce  myslenie tejto „väčšiny“.  Máme v tomto našom demokratickom štáte dosť nástrojov, ako sa stať  normálnym členom Európy. Len my sami nechceme!

A preto sme takmer vo všetkých kritériách, dotýkajúcich sa našej kultúrnej identity niekde na chvoste. Aj preto sme si v tomto štáte niekedy pred dvoma desaťročiami  povedali, že skoncujeme s komunizmom, ale sme to naozaj neurobili. Aj preto chápeme, že zlodej je zlodejom, ale u toho svojho favorita to úplne tolerujeme. Ako veľa iných vecí. Na papieri to vyzerá dobre. Iba  vyzerá.

Takzvané nekomunistické štáty to dobré u nás, aj to zlé o nás vedia aj vidia.

Napríklad: Máme súdy. Aj prokurátorov.  Ale sú  morálne podvyživené... Máme parlament, ale morálne zdecimovaný ... Máme štát, ale podvyživený na to, aby sme boli hrdým národom. Kto za to môže?  Politici? Tí niekdajší, alebo dnešní?  Niekdajšia štátostrana?  My občania? Systém fungovania štátu? Systém myslenia občanov? Systém  informovanosti občanov – noviny, novinári, rádiá, televízie?  Ministerstvo kultúry a parlament   spolu s chorou „Verejnoprávnosťou“?  Alebo nejaké UFO? Alebo niečo iné?  Určite každá oblasť má na tom svoju vinu. A vyjsť z tohto marazmu von bude veľmi ťažká drina a niekoľkogeneračná.  Alebo zázrak?!

      Jeden z nedávnych príbehov ma zaujal a myslím si, že súvislosti s hore uvedeným  stojí za úvahu. Nejaký z  posledných  „kultúrnych prípadov“  - kaštieľ v Budmericiach.

Štát ide vraj zabezpečovať tak, ako doteraz  rozvoj nazvem to kultúry a tak kaštieľ,  akože ostal v užívaní spisovateľom. A teraz kardinálna otázka. Prečo a čo za to. Aby mohli písať ?  Však môžu aj doma. Aby mohli písať o tom,  čo štát, akože potrebuje?  Ja som žiadnu takú  kultúrnu politiku nezaregistroval, ale akože ani  nevidel a nepočul. Ja som nič také nezaregistroval. Preto, že to tak bolo za „komunizmu“? Je to tak v každom, symbolicky to nazvem „západnom“ štáte?  Teda prečo?  Má štát niečo z toho, že spisovatelia môžu využívať  Budmerice?  Veď  koniec koncov, to čo napíšu je ich majetok a občan si to musí kúpiť.  Alebo nie? A keď nie, čo má štát z toho, že dotuje takýmto spôsobom kultúru? Viem. Priveľa  otázok, otáznikov a žiadna odpoveď.

Mám jeden návrh.  

      Čo tak dať  vlastne naším spisovateľom ako formu úhrady, alebo, môžem to nazvať spoločenskú objednávku, ktorá bude  - akože, alebo aj naozaj - za prenájom  „popísať“ pravdivo a tým myslím objektívne, tie, nazvem ich dôležité obdobia tohto štátu, ktoré takmer nemáme zmapované. Som presvedčený, že práve v takomto postupe by malo význam „pomôcť“, touto nazvem to spoločenskou objednávkou spisovateľskej obci. Tí spisovatelia, ktorý budú chcieť sa dištancovať od, nazvem to  „odrobenia“  prenájmu, budú môcť  tvoriť  podľa vlastného uváženia za úhradu za pobyt, alebo napríklad doma.

      Viete, že z pred 100 až 150 rokov máme viac spisovateľsky popísaných  bývalým režimom politicky nesprznených príbehov, ako z napríklad z obdobia  prvej  československej republiky, alebo rokov Slovenského štátu, alebo rokov „budovania komunizmu“ ???  Pravdivo, myslím objektívne. Pochopiteľne bez akýchkoľvek politických tlakov.  Tu, práve tu budú môcť spisovatelia  konkrétne prejaviť svoj občiansky kredit. A zároveň budú môcť byť konfrontovaný  - ešte so skutočnosťou. Aj keď  sú ešte stále „pozašívaný“ všelikde vtedajší aktéri režimov – spisovatelia by mohli prejaviť takýmto spôsobom svoju morálnu odvahu a pomôcť  štátu vysporiadať sa s udalosťami vtedajších dôb. A navyše, sú ešte pamätníci, ktorý tak budú môcť  konfrontovať svoje udalosti  a skúsenosti. Tým zároveň môže urobiť štát zadosť svojej  morálnej povinnosti vysporiadať sa z obdobím, ktoré zanechalo mimoriadne veľké brázdy v morálke obyvateľstva, výsledok tohto, trúfam si tvrdiť  občianskeho marazmu pociťujeme dodnes a pokiaľ sa vnútorne nevyrovnáme  z dlhmi minulosti  nebudeme súci správať sa občiansky v dobách terajších aj budúcich.

Ešte sa to, ako-tak dá, ale už je „minútu po dvanástej“ obdobie vojnového Slovenského štátu, alebo „o minútu dvanásť“ obdobie  povojnové, alebo vrcholne aktuálne tie nasledujúce spomenuté obdobia. Keď sa tak nestane  – potom si už budú môcť Slováci iba vymýšľať – a domýšľať tak, ako skoro vždy doteraz. Počnúc napríklad Svätoplukom.

A pritom „poučení“ máme vo svete habadej. Tisíce, možno desaťtisíce príbehov  z ťažkého  osídľovania Ameriky,  obdobia  osídľovania západu Ameriky,  občianskej vojny ... Množstvo príbehov z francúzskej revolúcie ... Príbehy z talianskej histórie, poľskej ... a tak ďalej a tak podobne. My tu máme, takpovediac na dlani historickú príležitosť na dlhodobú reflexiu. Aj v širšom kontexte. Rovnako na Slovensku, ako aj v Čechách, pretože tu, v tomto vtedajšom štáte bol jeden systém. Podobne to bolo skoro všade naokolo. Či ju využijeme, alebo nás  a naše  svedomie zvalcujú nejaké  politicko-hospodárske Gorily, je v tomto prípade iba na nás a na správe štátu. 

Mám predstavu a pred sebou projekt (®):

Verejnoprávna televízia, alebo možno iná, lebo k tejto našej nemám veľa dôvery (televízie, možno aj rádiá) bude môcť  na základe tejto slovenskej spisovateľskej tvorby vyprodukovať dlhodobé seriály z rozsahom toho ktorého obdobia,  podľa tohto scenára, resp. projektu, ktoré budú mať zmysel. A som presvedčený, že  seriály z týchto období  prekonajú seriály a rôzne „reality show“ plné naivity, primitivizmu a aj sexuality uvádzané terajšími televíziami. A budú mať úspech aj u tej časti obyvateľstva, ktorá má hodnotove, nazvem to nevyrovnané kritériá. A možno aj zníženú úroveň objektivity.

Ale pôjdem zaradom:

A)      Vytvoriť  seriál  príbehov (®) z ťažkého obdobia Slovenského štátu, aj z rôznych regiónov Slovenska, ktoré budú mať  formu rodinných seriálov a práve preto, že ide o obdobie, ktoré nie je ešte celkom zahmlené budú mať vysoký efekt pre národné povedomie. A to určite aj v tom prípade keď pôjde o príbehy, ktorých realita je veľmi smutná a niekde až ťaživá. Sebareflexia je vždy pre opis histórie  cennejšia, ako vymyslené sladké príbehy.

B)      Vytvoriť  seriál príbehov (®), ktoré bude spájať  dejovo  obdobie  povojnových rokov a bezohľadného nástupu komunizmu,  až do polovice päťdesiatych  rokov. Až  po koniec „stalinskej éry“.

C)      Vytvoriť  seriál príbehov (®), ktoré bude spájať  dejovo  obdobie  takzvanej  „Pražskej jary“ a následnej takzvanej normalizácie v celej spoločnosti.

E)      Vytvoriť  seriál príbehov (®), ktoré bude spájať  dejovo  obdobie  sklamania  z vývoja po prvých rokoch  tohto novodobého štátu Slovenská republika,  aj  s jeho príbehmi, akože dosť podobnými   „Gorilám“, „Orangutanom“  a vôbec  slovenským „Ľudoopom“.

    A na toto má ešte aj teraz tento štát  špecifické možnosti ponuky pre vrcholne aktívnu činnosť spisovateľov,  len ich využiť.

A verejnoprávna televízia aj rozhlas  (alebo ktorékoľvek médium) sa bude môcť doslova utopiť v zaujímavých témach na solídne dlhé obdobie a vyrábať  seriály, ktorým by malo rozumieť Slovensko aj  Česko a aj okolité štáty, ktoré zažili tú komunistickú  a ešte predtým gardistickú  „osvietenosť“. A verím, že na to by sa prostriedky určite dali nájsť, dokonca možno aj  pravdepodobne z takzvaných  populárnych eurofondov....

Alebo niečo na veselšiu nôtu.  Napadá ma  ďalší aktuálny politický príspevok z daní nás všetkých.  Príspevok na  oslavy Silvestra a trochu aj nového roka. Je vlastne jedno, či idú financie zo štátu, VÚC-ky, alebo mesta, ide to proste z našich daní.  Ide vlastne o príspevok štátu  tým, väčšinou mladým  občanom, ktorí si chcú vypiť a teda tým, ktorí sú  aj schopní si na oslavy nového roku aj sami zarobiť.  Inak sa to vraj nedá. Samozrejme tí mládežníci, ktorí sa zabávajú nedajú dopustiť na to, že im štát prispieva na zábavu. A štát si to zdôvodňuje vraj  „oslavy štátnosti“.  Riadna blbosť však?  Napadá my iba jediný fakt, že štát podobnými excesmi  chce takmer vždy zakrývať niečo, čo nemá byť vidieť. Lebo, keď by to tak nebolo potom štát -  je, s prepáčením blbec.

Je  mnohonásobne  viac občanov, ktorý, keď chcú mať nejaké  „novoročné“ potešenie, tak si to zaplatia – a nemyslím iba oslavy Nového roka v domoch, bytovkách, chalupách. A je to úplne v poriadku. Ale, že na to prispievajú mestá, ktoré sú živené z daní. Prečo?! A ešte tá štátnosť. Kto oslavuje štátny sviatok  alkoholom, ten môže oslavovať každý deň. Keď má na to.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?