Šport náš každodenný

Autor: Ján Derďák | 18.1.2012 o 22:10 | (upravené 18.1.2012 o 22:23) Karma článku: 5,01 | Prečítané:  843x

Šport. Jedna z, pravdepodobne  všetkých sprznených oblastí spoločenského života na Slovensku prežíva tiež časy  hanby. Aj medzinárodne. Iba tak „akože“.

Basketbal, para, alebo deaflympiada, futbal, hokej, naposledy nejaký futbalový turnaj, futbalové ihriská, takzvané Národné štadióny, futbalová kultúra,  Osrblie, hádzaná a hádam všetko do čoho človek pichne smrdí.

Smradí  príslušný úradný „referent“, smradí  volený verejný funkcionár, smradí už aj  športový sused, smradí „ministerský“, smradí primátor, smradí skoro každý, ktorý môže do akéhokoľvek  „cudzieho“ vreca strčiť ruku – pre seba.

Čím to je, že je situácia taká aká je, že sa ustavične boríme z takýmito v podstate klasickými  zlozvykmi.

My sme schopní  kradnúť aj v športe.

My sme schopný kradnúť a podvádzať na čomkoľvek.

My začíname žiť v chimére, že to tak má byť, ako je.

A štátu stačí trochu podporiť niektoré vodné športy a aj hokej ( hlavne výstavbou predraženého štadióna) a má takmer pokoj.  Čo na tom, že mládež veľmi rýchlo nájde náhradný zdroj trávenia mladosti a že následky budú dlho nepriaznivo pôsobiť vo viacerých oblastiach  nášho života. A mládež nerozozná, či to, čo sa robí a ako sa to robí, je jej na prospech a vlastne aj na prospech štátu, alebo nie. Do zlého systému sa veľmi ľahko skĺzava.

          Okrem niektorých „výkrikov“ upozorňujúcich na nenormálnosť, aj to iba tých, ktorých sa to momentálne (niekedy) týka, sa vlastne nič nerobí a dokonca sa vytvára ovzdušie (zhora - od rôznych diskutujúcich, zdola - od typicky obyčajných radových  ľudí, že čo otravujú a ešte do toho zapletajú  každý svoje, svoje vlastné záujmy, svoje, obyčajne politické tričko, ale aj iné . . . pamätáme si ešte, ako tých jedincov, ktorý priamo poukazovali na – doslova podvod pri výstavbe zimného štadióna  pre majstrovstvá sveta, opľúvali priaznivci  nejakej politickej  strany.   Vraj, čo si to dovoľuje – ich stranu, ktorá vlastne celú „stavbu“  politicky kryla,,, ohovárať.  Tu sa ukazuje charakter, v tomto prípade tejto strany – ale aj to, akých má priaznivcov. Hulvátov. Tie ďalšie strany zapletené akýmkoľvek spôsobom do takýchto  a podobných akcií  sú charakterom podobné. 

           Okrem toho, že štát doslova nemá záujem podporovať  zdravý, aspoň približne vyvážený  rozvoj mladého človeka, pravdepodobne preto, lebo sa  pravdepodobne riadi zásadou „po nás potopa“ a dokladám, že je jedno ktorá strana riadi a kedykoľvek riadila „školstvo a šport. To, že z financií, z ktorých by mohlo ísť aj na rozvoj „masového“ športu, teda nie športu, ako takého, ale športovej aktivity mládeže  sú rôznou formou poprelievané, teraz eurá, predtým koruny,  bohviekde a bohviekam. Nikoho to netrápi. zvykli sme si – pravdepodobne je to naša národná mentalita.

Znova sa potvrdzuje, že verejný aj štátny systém, ktorý vytvorili (súčasný) politici zlyháva v každej oblasti, kde môže mať nejaký vplyv a pôsobnosť. Šport, kultúra, školstvo, zdravotníctvo, podnikateľské prostredie, životné prostredie, armáda, doprava  . . . . proste všade. Všade! A to sa dá „európsky spojazdniť iba s ľuďmi, ktorí  sú jednoducho povedané čistý a zároveň ochotný realizovať politický systém, kde bude prvoradá zodpovednosť.

A iba blbec bude tých svojich politických reprezentantov hľadať  medzi tými terajšími.

      Príklad: jeden z mnohých. Zimný štadión v Bratislave. Odrazu zisťujeme, že policajti nemôžu zobrať bezpečnostnú záruku, lebo štadión nespĺňa bezpečnostné (alebo nejaké iné) parametre. Akcia ktorá doďaleka smrdí sa nebude dať  preveriť. Lebo možno prokurátor povie, že nemá hodnoverné dôkazy v origináli, alebo poslanci nepovolia „vydanie“ poslanca, alebo nikto nič nezistí, alebo ... Lebo medveď!  A občan znovu, ako už takmer vždy to isté  - veľké NIČ.

Príklad ďalší: likvidácia hádzanárskej haly v Piešťanoch pred pár rokmi. Tiež kopa nejasností. Neurčitých  vyjadrení zo strany zodpovedných „manažérov“ v meste, zodpovedných na nejakom tom ministerstve. Kdekto, nikto nič nevie – len výsledok je jasný.  Niekto to potreboval. Mesto? Nejaká fyzická osoba? Nejaká iná športová skupina?  Nikto nevie. Alebo vie, ale nepovie, lebo by možno prezradila nejaké obchodné tajomstvo?

Nič. Iba  zopár detí a je jedno či 5, alebo 5000  navyše  formuje, alebo deformuje nedostatok  pohybu a zvýšené množstvo všetkých tých sprievodných javov v našej spoločnosti. Deti ani nechápu, čo všetko sa deje a ani nevedia vyvolávať podobné otrasy ako napríklad  autodopravcovia, doktori, vlakové služby a hádam by som mohol spomenúť všetky skupiny aktívne pracujúcich ...

Namiesto procesu v intenciách športovej politiky bežných západoeurópskych  štátov, kde rastú športové zariadenia skoro doslova ako huby po daždi a štát chápe význam telesnej aktivity pre deti a mládež,  u nás sa radšej  likvidujú športové zariadenia  z dôvodu sebeckých záujmov a keď náhodou sa nejaké „športové mini ihriská“ otvoria, tak iba z politických dôvodov, ktoré aj tak, po krátkej dobe, vďaka  „primeranému štátnemu systému“ sa obyčajne premenia na  „oči pre plač“.

 A nakoniec aj „Gorila“ – výkladná skriňa nášho súčasného politického systému iba dokazuje, že pomôže iba nová metla. Tie staré a všetky, sú už poriadne zasvinené. A jedine zmena prinesie so sebou aj zodpovednosť. Strach  tých prípadne nových zvolených, že keď to „zbabrú“ budú musieť niesť aj zodpovednosť. 

Poznámka:  Autor nie je žiaden politický kandidát. Nikoho a ničoho.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?